Česká a slovenská psychiatrie

Česká a slovenská psychiatrie

Časopis
Psychiatrické společnosti ČLS JEP
a Psychiatrickej spoločnosti SLS

zprávy / news

PROF. PHDR. ANTON HERETIK, CSC., MÁ 60 ROKOV

prof. MUDr. Vladimír Novotný, CSc.


Mnohoročný člen redakčnej rady a pravidelný prispievateľ Českej a slovenskej psychiatrie sa dožil okrúhleho jubilea 60 rokov (aj to asi náhodou a pre pretrvávajúcu mladícku nerozvážnosť, inak si to nevieme vysvetliť). Prof. Heretik patrí k významným osobnostiam klinicko-psychologickej a psychiatrickej scény. Pripomeňme si niektoré parametre jeho života.

Je rodený Bratislavčan. Absolvoval štúdium psychológie na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave v roku 1973. Od r. 1973 pracoval ako klinický psychológ na Psychiatrickej klinike FN a LF UK v Bratislave. V roku 1977 atestoval z klinickej psychológie, v tom istom roku získal aj titul PhDr. V r. 1985 sa vrátil na svoju alma mater a súčasne obhájil kandidátsku dizertačnú prácu. V roku 1990 habilitoval na Filozofickej fakulte UK. V rokoch 1991-92 bol predsedom Akademického senátu FF UK a v rokoch 1993-1999 bol vedúcim Katedry psychológie na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. A aby sme vedecký a odborný vývoj mali kompletný, tak v roku 2001 sa stal profesorom.

V súčasnosti je profesorom klinickej a forenznej psychológie, prednáša aj psychoterapiu a vedie sociálno-psychologický výcvik študentov. Je členom výboru Slovenskej psychiatrickej spoločnosti SLS (jedno obdobie bol aj podpredsedom Slovenskej psychiatrickej spoločnosti), členom výboru Slovenskej psychoterapeutickej spoločnosti, ktorej v r. 2002-2006 predsedal, a členom viacerých vedeckých rád a redakčných rád odborných časopisov, mimo iného aj Českej a slovenskej psychiatrie, Československej psychológie, časopisu Alkoholizmus a drogové závislosti; 30 rokov pôsobí ako súdny znalec, najmä so zameraním na posudzovanie páchateľov závažnej násilnej kriminality. Venuje sa aj súkromnej psychoterapeutickej praxi.

Prof. Heretik je autorom a spoluautorom viac ako sto vedeckých štúdií z oblasti psychopatológie, psychoterapie, psychodiagnostiky a forenznej psychológie. Podieľal sa aj na viacerých prácach z adiktológie. Napísal prvú československú učebnicu forenznej psychológie Základy forenznej psychológie (1993), ktorá vyšla v prepracovanom druhom vydaní ako Forenzná psychológia pre psychológov, právnikov, lekárov a iné pomáhajúce profesie (2004) a aktuálne vychádza v 3. vydaní (2010). Spolu so svojim synom a kolegom z katedry Antonom Heretikom jr. usporiadal vysokoškolskú učebnicu Klinická psychológia (2007) a napísal do nej rad kapitol napríklad o predmete a histórii klinickej psychológie, úzkostných a afektívnych poruchách a póruchách osobnosti. Posledné desaťročie sa výskumné zaoberal najmä epidemiológiou psychických porúch.

S kolektívom autorov (Novotný, Pečeňák, Heretik jr., Ritomský) sa podieľal na 3 výskumných monografiách: EPID. Epidemiológia depresie na Slovensku (2003). EPIA. Epidemiológia vybraných úzkostných porúch na Slovensku (2006) a EPIAF. Epidemiológia alkoholizmu a fajčenia na Slovensku (2008). Na staré kolená by sa vraj rád venoval aj marginálnejším témam psychológie, ako sú humor alebo sny...

Prof. Heretik má rád všeličo, okrem iného aj zvieratá (má aktuálne psa, kocúra a aj rybičky). Všeličo nemá rád, napríklad dogmatizmus, podfuky akéhokoľvek druhu, skostnatelosť vo vede (nakoniec je vždy heretikom). Za seba môžem povedať, že okrem vyššie spomenutých monografií sme napísali viacero publikácií a vždy sme sa dobre pri tom bavili. Prof. Heretik je výborným spoločníkom, má rád vtipy, rád ich rozpráva a napriek tomu, že je profesorom, tie vtipy nepokazí. Niekedy sa dá nahovoriť a vezme gitaru a rád a dobre hrá Dylana, Beatles, ale aj tzv. zurvalecké piesne (myslím, že to bol termín prim. Zemka). Steny v jeseníckom Priesnitzi, ale aj smolenického zámku to uchovávajú v pamäti...

Prejeme kolegovi Heretikovi všetko dobré, možno aj lepšie, a dokonca možno aj najlepšie za všetkých priateľov, kolegov, spolupracovníkov.


Celá stať v dokumentu PDF
Čes a slov Psychiatr 2011;107(1): 43 -44

Zpět