Trenčín: Vydavateľstvo F; 2010, 173 s.
Po príručkách G. O. Gabbarda a M. B. Ribu s R. Balónom, ktoré vyšli v "eFku" a boli už recenzované na stránkach časopisu (1/2010), je tu ďalšia učebnica určená pre postgraduálne vzdelávanie. Tentoraz napísaná britskými autormi (preklad je urobený z 2. vydania z r. 2006), najmä pre mladých psychiatrov v predatestačnej príprave, ktorí sa uchádzajú o členstvo v Royal College of Psychiatry (RCP). Britská tradícia sa odráža aj v tom, že autori sa odvolávajú na najmä psycho-analytických a psycho dynamických autorov, ktorí pôsobili v Anglicku (Kleinová, Winnicott, Balint, Foulkes ai). Kniha je členená do 5 základných kapitol - Vývinový model mysle, Psychodynamika vo všeobecnej psychiatrii, Čo je psychoterapia, Teória psycho dynamickej psychoterapie a Ako sa to robí - prax psycho dynamickej psychoterapie. Úvodná kapitola sa venuje veľmi stručne a zjednodušene vzťahu myseľ-mozog (mind-brain). Aj pre pochybujúcich, či jednostranne biologicky zameraných psychiatrov je tu zhromaždený dostatok na dôkazoch založených faktov o formatívnom vplyve skúsenosti na CNS, a to z hľadiska vývojového (s dôrazom na rané formatívne zážitky) i z hľadiska zmien v rámci psychosociálnej intervencie v dospelosti. Pre študenta, ktorému sa nechce prehrýzať cez náročnejšie monografie (u nás napr. preložená Graweho Neuropsychoterapia), je tu prehľad informácií, ktoré z pôvodných Freudových koncepcií boli overené súčasnými neurofyziologickými výskumami. Druhá kapitola je podnetná hlavne v predatestačnom vzdelávaní v psychiatrii a autori demonštrujú, ako integrovať psycho dynamický prístup do všeobecnej psychiatrickej praxe. Rozlišujú model choroby založený na zatriedbvaní symptómov do klastrov, ako je to bežné v deskriptívnych klasifikáciách (DSM, MKCH), a významový (meaning) model, ktorý sa zameriava na osobnú skúsenosť a vnútorný duševný model sveta pacienta. Ide o modely, ktoré by podľa autorov mali byť komplementárne. Pri úvahe o príčinách duševných porúch preto rozlišujú faktory predispozičné (genetická záťaž, rané vplyvy na nezrelý organizmus), precipitujúce (súčasné stresory a iné biologické/somatické faktory) a udržiavacie (rodinný kontext, habituálne vzorce vzťahového správania, sekundárne zisky z choroby, fyziologické zmeny mozgu). Tretia kapitola ako keby vychádzala z predpokladu, že čitateľ sa dostáva ku knihe nedotknutý psychoterapeutickou literatúrou. Veľmi stručne sú tu popísané spoločné účinné faktory psychoterapie a špecifiká behaviorálnej, kognitívnej, psychodynamickej, interpersonálnej, kognitívne analytickej, systemickej psychoterapie a poradenstva. Štvrtá kapitola, ktorá sa venuje Teórii psycho dynamickej psychoterapie, je síce tiež značne minimalistická, ale veľmi výstižná. Freudov prínos zhŕňa do 3 koncepcií topografickej, štrukturálnej a vývinovej. Jasne odlišuje, čo výskum a klinická prax v psychoterapii z jeho učenia overili ako nadčasové a pre účinnú psycho dynamickú terapiu nevyhnutné postuláty. Väčší priestor je potom venovaný prínosu M. Kleinovej (fázy paranoidne-schizoidnej a depresívnej pozície v raných vývinových štádiách) a najmä teórie vzťahovej väzby (Bowlby, Robertson ai). Časť o obranných mechanizmoch osobnosti je snáď až neprimerané stručná a je skôr odkazom na ďalšie štúdium. Okrem štandardného popisu zložiek terapeutického vzťahu (pracovné spojenectvo, prenos, protiprenos) sa autori stručne venujú aj menej bežným pojmom, ako je stvárnenie (anactment), nutkanie ku opakovaniu a acting-out. Najprínosnejšou časťou tejto kapitoly je Dynamická konceptualizácia psychiatrickej diagnózy, ktorá ponúka stručný psycho dynamický náhľad na depresiu, mániu, schizofréniu, vybrané úzkostné poruchy, poruchy príjmu potravy a hraničnú a narcistickú poruchu osobnosti. Posledná kapitola sa venuje samotnej praxi psycho dynamickej terapie. Popisuje relatívne indikácie z hľadiska poruchy (autori zdôrazňujú vhodnosť pri depresii a poruchách osobnosti) a osobnosti pacienta (jedinci motivovaní, schopní a zaujímajúci sa o vhľad, schopní vzťahovať sa k inému človeku a s dostatočnou výdržou najmä pri stredne a dlhodobých terapiách). Za relatívne kontraindikovaných pokladajú pacientov užívajúcich alkohol a drogy, s pohotovosťou ku impulzívnemu násiliu, s organickým poškodením mozgu, akútnou psychózou a anamnézou ťažkej deprivácie či zneužitia v detstve. Vzhľadom k tomu, že pri skúškach do RCP sa požaduje schopnosť písania dynamickej konceptualizácie, autori ponúkajú návody ako na to. Buď cez popis precipi-tujúcich, predisponujúcich a udržiavacích faktorov, alebo cez popis pacientovho vnútorného pracovného modelu (mentálnych reprezentácií sveta), jeho identifikáciu s ľuďmi v ranom živote, obranné mechanizmy a kognície, ktoré dávajú zmysel symptómom. Stručne sa autori venujú aj procesu psychodynamickej terapie - dĺžke, zahajovaniu a ukončovaniu, prednostiam a limitom individuálnej vs. skupinovej terapie. Autori citujú aj niektoré z novších výskumov potvrdzujúcich efektívnosť psychodynamickej psychoterapie. V kapitole chýba popis dynamických metód, ako sú interpretácia, práca s nevedomým materiálom apod. Z hľadiska výcviku v psychodynamickej psychoterapii rozoznávajú autori 3 úrovne: úroveň 1. - určená lekárom, sestrám mimo psychiatrie (tréning percepcie, komunikácie, zvládania pacientovej úzkosti), úroveň 2. - pre profesionálov v psychiatrickej starostlivosti (tréning empatie, komunikácie, rozpoznania prenosových fenoménov) a úroveň 3. - fokusovanie na vzťah, podporovanie vývoja prenosu, práca s protiprenosom, vystavovanie pacienta pravde o sebe a preberania zodpovednosti za vlastný život. Príloha príručky obsahuje stručné životopisy a prínosy najväčších postáv psychodynamickej psychoterapie a kontrolné otázky pre skúšku z psychoterapie. Knihu možno odporučiť niele pre- a postgraduálnym študentom (ktorých odrádzajú hrubé psychoanalytičke "bichle" napísané ťažkým jazykom), ale aj organizátorom postgraduálneho vzdelávania psychiatrov. V nej zaoberá teória, ale hlavne prax psychoterapie, stále neprimerane skromné miesto.
prof. PhDr. Anton Heretik, Ph.D.