Česká a slovenská psychiatrie

Časopis
Psychiatrické společnosti ČLS JEP
a Psychiatrickej spoločnosti SLS

původní práce / original article

• AKTUÁLNÍ ČÍSLO
• ARCHIV
• VYHLEDÁVÁNÍ
• PERIODIKUM
• REDAKČNÍ RADA
• PŘEDPLATNÉ
• INZERCE
• AKTUALIZOVANÉ
  POKYNY
  PRO AUTORY

• ISSN 1212-0383

• © Česká a Slovenská psychiatrie 2024
• © Galén 2024

• Úvodní strana
• Webmaster
• Provozovatel
  webu

VÝSKYT SYNDRÓMU VYHORENIA U LEKÁROV NA PSYCHIATRICKÝCH ODDELENIACH A V AMBULANCIÁCH NA SLOVENSKU

PREVALENCE OF THE BURNOUT SYNDROME AMONG PHYSICIANS AT PSYCHIATRIC DEPARTMENTS AND AMBULANCES IN SLOVAKIA

---

ÚVOD

Syndróm vyhorenia je veľmi negatívny jav v živote človeka. Ide o prežívanie telesného, citového a duševného vyčerpania v dôsledku dlhodobého vystavenia emocionálne náročným situáciám¹ a chronickým interpersonálnym stresorom.2 Vzniká kombináciou subjektívnych a objektívnych príčin. Na jeho rozvoji sa podieľajú aj osobnostné a kognitívne charakteristiky, pracovné prostredie, charakter práce a pracovné podmienky.^3,4 Priebeh syndrómu vyhorenia pozostáva z  viacerých fáz. Po období prvotného nadšenia, s ktorým jedinec vstupuje do praxe, nastupuje fáza stagnácie, kde často prevažujú nepriaznivé a  demotivujúce faktory. Ak sa situácia nerieši, dostaví sa fáza frustrácie. V  jej popredí je prežívanie emocionálneho a fyzického vyčerpania. Vo fáze apatie osoba vykonáva iba nevyhnutné pracovné činnosti a uzatvára sa do seba. V  prístupe k okoliu sa prejavuje dehumanizácia, ako istá obrana pred vyhorením. Pokiaľ sa ani v tejto fáze nezmobilizuje a nevyhľadá pomoc, rozvinie sa fáza vlastného vyhorenia, ktorá sa prejaví v telesnej, psychickej a sociálnej oblasti.^5,6 Psychické vyčerpanie sa vyznačuje zmenou v emóciách a psychických funkciách. Na úrovni sociálnych vzťahov dochádza k útlmu sociability a k obmedzeniu kontaktov. Telesné príznaky sa prejavujú výrazným poklesom energie, chronickou únavou, vyčerpanosťou, ale aj náchylnosťou k chorobám a prejavom samoliečby formou užívania liekov a alkoholu a ďalšími.³ Popri klasickom rozdelení prejavov vyhorenia na emocionálne vyčerpanie, depersonalizáciu (alebo cynizmus) a absenciu osobného uspokojenia (alebo neefektívnosť)^2,7,8 poznáme aj iné koncepcie. Príkladmi sú vyhorenie ako kombinácia afektívneho, kognitívneho a fyzického vyčerpania a pracovnej disangažovanosti,⁹ či kombinácia psychickej únavy a fyzického vyčerpania, keď depersonalizácia je copingovou stratégiou a osobná nespokojnosť dôsledkom vyhorenia.¹⁰ Výskumy opakovane preukázali, že emocionálne vyčerpanie ako prejav burnoutu je silno späté s depresiou.¹¹

Psychiatri a syndróm vyhorenia

Z pomáhajúcich profesií sú najviac rizikovou skupinou lekári, sestry a iní zdravotnícki pracovníci.^12-14 Ide o profesie charakteristické vysokou mierou zodpovednosti, intenzívnym pracovným nasadením v kombinácii s  nedostatočným uznaním, kde prevažuje "výdaj nad príjmom". K výskytu vyhorenia u zdravotníkov prispieva bezprostredný kontakt s pacientmi a pôsobenie rozličných stresorov, ktoré spravidla nie je možné eliminovať. Spôsob vyrovnávania sa so stresom a záťažou závisí od osobnostných predispozícií, skúseností, kompetencií a postojov lekára.^15,16 Pri dlhodobom pôsobení nepriaznivých faktorov a absencii sociálnej podpory často dochádza k  zhoršeniu vzťahu k vlastnému povolaniu a následne k rozvoju syndrómu vyhorenia. Ten negatívne ovplyvňuje kvalitu poskytovanej zdravotnej starostlivosti¹⁷ a vedie k zníženej koncentrácii, zlému časovému manažmentu, zníženej produktivite, zhoršenej kooperácii, problémom s  porozumením nových procedúr, iritabilite, agresivite a častejším chybám. ^18,19 Dôsledky sa netýkajú len zamestnávajúcej inštitúcie, pacientov a  podporných osôb, prípadne tiež študentov, ale aj súkromného života lekárov.

Psychiatri tvoria v rámci lekárskej profesie špecifickú skupinu, s obzvlášť zvýšenou mierou výskytu vyhorenia. ^2,13,20-23 Dôvodmi sú, okrem iného, málo možností konzultácie, nižšia miera supervízie, intenzívny interpersonálny kontakt s pacientmi, komunikačné nároční pacienti a ich príbuzní, zvládanie akútnych prípadov a ďalšie.^23-25 V rámci empirických štúdií psychiatri napríklad dosiahli vyššiu mieru depersonalizácie²⁶ a emocionálneho vyčerpania a uvádzali častejší výskyt problémov so spánkom a suicidálne myšlienky než všeobecní lekári. ²⁵ Na druhej strane majú psychiatri viac vedomostí o duševnom zdraví a  jeho prevencii, o zvládaní vypätých a stresových situácií,¹² čo im môže pomôcť predchádzať vyhoreniu.

Vyhorenie z hľadiska individuálnych rozdielov

Syndrómom vyhorenia môže trpieť každý z nás, no v rámci výskytu jeho symptómov existujú individuálne rozdiely. Viac ohrozenými sú ľudia, ktorí sú súťaživí, inklinujú kperfekcionizmu, horšie zvládajú záťaž; no aj tí, ktorí pociťujú intenzívnu potrebu neustále pomáhať iným.⁴ Vyhorením viac trpia ľudia s vyššou mierou neurotizmu, nižšou mierou prívetivosti a menšou emocionálnou stabilitou.^27,28 Výskumy, zaoberajúce sa individuálnymi rozdielmi vo výskyte vyhorenia u lekárov a psychiatrov, priniesli dosiaľ skôr nejednoznačné zistenia. Napríklad, zatiaľ čo niektoré štúdie identifikovali vyššiu mieru symptómov vyhorenia u žien,^21,28 iné rozdiely nenašli,^24,25 prípadne dospeli k protichodným výsledkom.^30,31 Pre prehľad zistení týkajúcich sa rodu, veku a dĺžky praxe odporúčame našu predchádzajúcu štúdiu.³² Viacerí autori medzi kľúčové faktory, ktoré podmieňujú rozvoj vyhorenia u lekárov, zaraďujú prácu na zmeny a služby na pohotovosti.^30,33

Cieľ výskumu

Keďže syndróm vyhorenia u psychiatrov je u nás málo prebádanou témou, naším prvotným zámerom bolo preskúmať prejavy vyhorenia v psychiatrickej profesii na Slovensku. Preto sme v nadväznosti na predošlý výskum,³² ktorý monitoroval výskyt syndrómu vyhorenia u lekárov na psychiatrických klinikách, realizovali výskum u psychiatrov pôsobiacich na ostatných psychiatrických pracoviskách (oddeleniach a ambulanciách). Okrem všeobecných výsledkov nás, podobne ako v  predchádzajúcej štúdii, zaujímali aj individuálne rozdiely vo vzťahu k veku, dĺžke praxe, rodu a vykonávaniu ústavnej pohotovostnej služby. Zamerali sme sa však aj na ďalšie premenné: typ pracoviska a región, v rámci ktorého lekári vykonávajú svoju profesiu.

Keďže zistenia predošlých štúdií boli nejednoznačné, formulovali sme niekolko výskumných otázok a jeden predpoklad:

(O1) Aká je miera výskytu jednotlivých kategórií symptómov syndrómu vyhorenia u lekárov na psychiatrických oddeleniach a v ambulanciách na Slovensku?

Je u lekárov na psychiatrických oddeleniach a v ambulanciách na Slovensku rozdiel v miere symptómov syndrómu vyhorenia z hľadiska (O2) rodu, (O3) veku, (O4) dĺžky praxe, (O5) typu pracoviska a (O6) regiónu?

(Hl) U lekárov na psychiatrických oddeleniach a v ambulanciách na Slovensku, ktorí vykonávajú ústavnú pohotovostnú službu, je vyššia miera symptómov syndrómu vyhorenia v porovnaní s tými, ktorí ústavnú pohotovostnú službu nevykonávajú.

MATERIÁL A METÓDA

Výskumný súbor

Lekárov sme oslovili elektronicky prostredníctvom databázy členov Slovenskej psychiatrickej spoločnosti na základe schválenia našej žiadosti Výborom Slovenskej psychiatrickej spoločnosti Slovenskej lekárskej spoločnosti. V  rámci informácií o štúdii sme špecifikovali, že ide o výzvu pre lekárov, ktorí neparticipovali v prvej fáze výskumu. Zber dát prebiehal počas šiestich týždňov v mesiacoch február a marec 2018, na báze anonymnosti a dobrovoľnosti. Návratnosť on-line dotazníkov predstavovala 23,6 %.

Do výskumu sa zapojilo 100 psychiatrov pôsobiacich na psychiatrických oddeleniach a v ambulanciách na Slovensku. Išlo o 23 mužov a 11 žien, vo veku 27 až 83 rokov (M = 49,8; SD = 12,8), s dĺžkou praxe 1 až 49 rokov (M = 23,8; SD = 12,2). Ústavnú pohotovostnú službu (ďalej len ÚPS) vykonávalo 38 zúčastnených (29 žien a 9 mužov). Dvaja lekári uviedli, že pôsobia v stacionári, 39 na oddelení a 59 v rámci ambulancie. Zastúpenie psychiatrov podľa krajov bolo nasledovné: banskobystrický 16, bratislavský 32, košický 20, nitriansky 10, prešovský 7, trenčiansky 6, trnavský 2 a žilinský 7 psychiatrov. Vzhľadom na nízke zastúpenie niektorých krajov sme vytvorili štyri štandardné regióny: Bratislava (n = 32), západné Slovensko (n = 18), stredné Slovensko (n = 23) a  východné Slovensko (n = 27).

Metodika

Na získanie relevantných informácií o sledovaných javoch sme použili rovnaké výskumné metódy: štandardizovaný dotazník Mašiach Burnout Inventory8 (MBI) a  Dotazník pracovného stresu a vyhorenia³⁴ (DPSV). Po uvedení základných údajov: rod, vek, dĺžka praxe, vykonávanie ÚPS, typ pracoviska a kraj, účastníci vyplnili dva dotazníky. Dotazník MBI pozostáva z 22 položiek. Ide o  celosvetovo používaný nástroj na zisťovanie troch hlavných aspektov vyhorenia: emocionálne vyčerpanie (Emotional Exhaustion - EE, 9 položiek), depersonalizácia (Depersonalization - DP, 5 položiek) a osobné uspokojenie (Personal Accomplishment - PA, 8 položiek). Príkladmi troch kategórií položiek sú: "Mám pocit, že plním svoje úlohy tak usilovne, že ma to vyčerpáva" (EE), "Od tej doby, čo vykonávam svoju profesiu, stal/a som sa menej citlivý/á k ľuďom" (DP) a "Mám pocit, že ľudí pri svojej práci pozitívne ovplyvňujem a nalaďujem" (PA). K výrokom dotazníka MBI sa účastníci vyjadrovali na 8-bodovej škále, pričom 0 znamenalo "vôbec nie" a 7 "veľmi silne". Pre jednotlivé dimenzie sú stanovené nasledujúce normy: nízky stupeň EE predstavujú hodnoty 0-16, mierny stupeň EE 17-26 a vysoký stupeň EE 27 a  viac bodov. Nízka miera DP sa spája s hodnotami 0-6, mierna DP je v rozpätí 7-12 bodov a vysoký stupeň DP 13 a viac bodov. A napokon, nízku úroveň PA predstavujú hodnoty 0-31, mierny stupeň PA rozpätie bodov 32-38 a vysoký stupeň PA 39 a viac bodov. Subškály vykazovali vysokú úroveň vnútornej konzistencie, EE: α = 0,93; DP: α = 0,80; PA: α = 0,83.

Dotazník pracovného stresu a vyhorenia pozostáva z 24 položiek, ktoré monitorovali štyri dimenzie, pričom každú vystihuje šesť položiek. Ide o  subškály, ktoré sa vzťahujú k príznakom vyhorenia v telesnej (TR), psychickej (PR), emocionálnej (ER) a sociálnej (SR) rovine. Príklady jednotlivých kategórií položiek sú nasledovné: "Pripadám si fyzicky vyčerpaný/á" (TR), "Pochybujem o svojich profesionálnych schopnostiach" (PR), "Prežívam strach" (ER) a "Svoju prácu obmedzujem len na jej mechanické vykonávanie" (SR). Frekvenciu výskytu jednotlivých javov vyjadrovali účastníci na 5-bodovej škále, pričom 0 znamenalo "nikdy" a 4 "vždy". V každej dimenzii je možné dosiahnuť 0-24 bodov a celkové skóre sa pohybuje od 0 do 96 bodov. Aj v prípade druhého dotazníka boli hodnoty vnútornej konzistencie dostatočne vysoké, TR: α = 0,80; PR: α = 0,75; ER: α = 0,87; SR: α = 0,80.

VÝSLEDKY

V úvodnej fáze analýzy sme skúmali vzťahy medzi individuálnymi premennými. Zistili sme signifikantné a stredne velké rozdiely vo veku a dĺžke praxe podľa rodu, pôsobenia v ÚPS a typu pracoviska. Psychiatri boli starší (M = 55,7; SD = 13,9 vs M = 48,0; SD = 12,0), t (98) = 2,60; p = 0,031; d = 0,59 a s dlhšou dobou praxe v odbore (M = 29,4; SD = 12,7 vs M = 22,1; SD = 11,6) než psychiatricky, t(98) = 2,60; p = 0, 011; d = 0,62. Psychiatri, ktorí vykonávali ÚPS, boli mladší ( Mdn = 42; IQR = 19 vs Mdn = 51; IQR = 18), M-W U = 637,5; p < 0,001; r_m = 0,39 a  uviedli kratšiu dobu praxe v odbore (Mdn = 15, 5; IQR = M vs Mdn = 26; IQR = 17,25), M-W U= 620,5; p < 0,001; r _m = 0,40 ako lekári, ktorí nevykonávali ÚPS. Ďalej, psychiatri na oddeleniach uviedli nižší vek (Mdn = 45; IQR = 21 vs Mdn = 51; IQR = 20), M-W U = 660,0; p < 0,001; r_m = 0,36 a kratšiu dobu praxe v odbore (Mdn = 19; IQR = 17 vs Mdn = 26; IQR = 18) , M-W U = 658,0; p < 0,001; r_m = 0,36 ako psychiatri v ambulanciách. Napokon, medzi psychiatrami na oddeleniach bol významne vyšší podiel tých, ktorí pôsobili v ÚPS (82,1%, n = 32), ako medzi ambulantnými psychiatrami (10,2%, n = 6), χ²(l) = 51,1; p < 0,001; φ > = 0,72, pričom išlo o veľký rozdiel.

Symptómy syndrómu vyhorenia

Výsledky celého súboru v rámci troch dimenzií dotazníka MBI uvádzame v tab. 1. Zhruba polovica zúčastnených psychiatrov a psychiatričiek trpela vysokým emocionálnym vyčerpaním, tri desatiny vykazovali vysokú úroveň depersonalizácie a približne pätina pociťovala nízku úroveň osobného uspokojenia. U 56 zúčastnených sme našli aspoň jeden z troch kritických príznakov: nízku úroveň osobného uspokojenia, vysokú mieru depersonalizácie alebo vysokú úroveň emocionálneho vyčerpania. Desiati participanti vykazovali kritické hodnoty všetkých dimenzií súčasne. Devätnásť zúčastnených bolo na opačnom konci spektra: vyjadrili nízke úrovne emocionálneho vyčerpania a  depersonalizácie, a súčasne vysokú mieru osobného uspokojenia.

V rámci možného rozmedzia 0-24 bodov dosiahli participanti v štyroch subškálach dotazníka DPSV nasledujúce hodnoty: v rovine telesných príznakov (TR) 1-18, (Mdn = 8; IQR = 5); v rovine psychických príznakov (PR) 1-22, (M = 7,3; SD = 3,7); v rovine emocionálnych príznakov (ER) 0-24 (M = 8,9; SD = 4,3) a v rovine sociálnych príznakov (SR) 0-20 (M = 6,9; SD = 3,8). Najviac zastúpenými príznakmi v TR boli pocit fyzického "vyžmýkania" a prežívanie napätia; v PR participanti uvádzali ťažkosti so sústredením a pochybnosti o  svojich profesionálnych schopnostiach; v ER išlo o neschopnosť tešiť sa z  práce, prežívanie vnútorného nepokoja a nedostatku ocenenia či uznania; a  napokon v SR boli najviac zastúpené nechuť pomáhať problémovým pacientom a  vyhýbanie sa účasti na ďalšom vzdelávaní. Celkové skóre sa pohybovalo medzi 2 a 83 bodmi (M = 31,7; SD = 14,1).

Všetky indikátory vyhorenia (EE, DP, PA, TR, PR, ER, SR) spolu významne súviseli (p < 0,001). S výnimkou osobného uspokojenia išlo o pozitívne vzťahy, a všetky boli stredne silné až veľmi silné (0,40 < r / r_s < 0,81). Najsilnejšie väzby sme našli medzi príznakmi v emocionálnej rovine a ďalšími tromi indikátormi: príznakmi v psychickej rovine (r = 0,81), príznakmi v telesnej rovine (r_s = 0,80) a emocionálnym vyčerpaním (r = 0,79), a tiež medzi príznakmi v sociálnej a psychickej rovine (r = 0,79).

Individuálne rozdiely

Nezistili sme štatisticky významné rozdiely podľa rodu, tj. muži a ženy sa nelíšili v žiadnej subškále MBI a DPSV, ani v celkovom skóre DPSV (p > 0,05). Z hľadiska vecnej významnosti ženy vykazovali mierne vyššiu úroveň príznakov v  emocionálnej rovine (M = 9,1; SD = 4,5) než muži (M = 8,1; SD = 3,7), išlo však len o malý rozdiel, t(98) = 1,01; p = 0,316; d = 0,24.

Rovnako sme nenašli štatisticky signifikantné rozdiely podľa veku, tj. mladší (27 až 47 rokov, n = 48) a starší (48 až 83 rokov, n = 52) participanti sa nelíšili v žiadnej subškále MBI a DPSV, ani v celkovom skóre DPSV (p > 0,05). Z hľadiska vecnej významnosti starší participanti (Mdn = 38,5; IQR =11) vykazovali mierne vyššiu úroveň osobného uspokojenia ako mladší (Mdn = 36; IQR = 11), no rozdielbolmalý, M-W U = 1013,0; p = 0,105; r_m = 0,16. Obdobné výsledky sa týkali porovnania podľa dĺžky praxe: medzi psychiatrami s  kratšou dobou praxe v odbore (prax 1-22 rokov, n = 50) a psychiatrami s dlhšou dobou praxe (prax 23-49 rokov, n = 50) sme nenašli štatisticky významné rozdiely v žiadnej subškále MBI a DPSV, ani v celkovom skóre DPSV (p > 0,05). Podobne ako pri veku, z hľadiska vecnej významnosti psychiatri s dlhšou dobou praxe (Mdn = 38,5; IQR = 11,0) vykazovali mierne vyššiu úroveň osobného uspokojenia ako psychiatri s kratšou dobou praxe (Mdn = 36,0; IQR = 11,0), išlo však len o malý rozdiel, M-W U = 1056,5; p = 0,182; r_m = 0,13.

Ďalej sme porovnávali psychiatrov a psychiatricky ktorí/é vykonávajú ÚPS (n = 38), a tých/tie, ktorí ju nevykonávajú (n = 62). Opäť sme nezistili štatisticky významné rozdiely. Z hľadiska vecnej významnosti skupina psychiatrov, ktorá nevykonáva ÚPS (Mdn = 39,5; IQR = 10,3), vykazovala mierne vyššiu úroveň osobného uspokojenia ako skupina, ktorá ÚPS vykonáva (Mdn = 34,5; IQR = 8,0), a rozdiel bol marginálne signifikantný, M-W U = 913,5; p = 0,060; r_m = 0,19.

Z hľadiska regiónu sme našli jeden štatisticky signifikantný a stredne vecne významný rozdiel, a to v úrovni príznakov syndrómu vyhorenia v sociálnej rovine (SR), H(3) = 10,27; p = 0,016; n² = 0,10. Distribúcie hodnôt participantov podľa štyroch regiónov približuje graf 1. Pri použití párových porovnaní sme našli dva štatisticky významné, stredne velké rozdiely: participanti pôsobiaci v Bratislave (BA; Mdn = 4,0; IQR = 4,0) vykazovali signifikantne nižšiu úroveň príznakov v SR ako participanti pôsobiaci na strednom Slovensku (Mdn = 8,0; IQR = 3,0), M-W U = 193,0; p = 0,004; r_m = 0,39, a aj na východnom Slovensku (Mdn = 7,0; IQR = 4,0), M-W U = 271,5; p = 0,021; r_m = 0,30. Taktiež boli prítomné aj dva ďalšie rozdiely malej vecnej významnosti: participanti pôsobiaci v Bratislave vykazovali mierne nižšiu úroveň príznakov v SR ako participanti pôsobiaci na západnom Slovensku (Mdn = 7,0; IQR = 5,3), M-W U = 204,5; p = 0,121; r_m = 0,22, a participanti pôsobiaci na západnom Slovensku vykazovali mierne nižšiu úroveň príznakov v SR ako participanti pôsobiaci na strednom Slovensku, M-W U = 157,5; p = 0,190; r = 0,21.

Na záver sme ešte porovnali psychiatrov a psychiatricky podľa typu pracoviska. Medzi psychiatrami na oddeleniach a v ambulanciách sme našli jeden štatisticky významný rozdiel, a to v úrovni osobného uspokojenia. Z grafu 2 je zrejmé, že ambulantní psychiatri (M = 38,8; SD = 7,8) vykazovali výrazne vyššiu úroveň osobného uspokojenia ako psychiatri pôsobiaci na oddeleniach (M = 34,7; SD = 8, 5), pričom išlo o stredne veľký rozdiel, t(96) = 2,46; p = 0,016; d = 0,51. Z  údajov v tab. 2 vyplýva, že psychiatri, ktorí pracujú v ambulanciách, v  porovnaní s psychiatrami na oddeleniach sa vecne významne líšili aj vo všetkých subškálach dotazníka DPSV, a tiež v rámci celkového súčtu. Psychiatri v ambulanciách vykazovali nižšiu mieru všetkých typov príznakov syndrómu vyhorenia a aj nižšie celkové skóre než psychiatri na oddeleniach, pričom išlo o malé rozdiely.

DISKUSIA

Skúmanie syndrómu vyhorenia v medicínskom kontexte je vysoko spoločensky relevantné, pretože u lekárov so zvýšenou úrovňou burnoutu je dvojnásobné riziko dopustenia sa omylu pri výkone profesie v priebehu najbližších troch mesiacov.²⁹ U psychiatrov vedie vyhorenie k zmenám v komunikačnom štýle, vyhýbavému správaniu, otupenosti, emocionálnej nestabilite, iritabilite a ďalším prejavom, ktoré majú negatívny dopad na prax lekára a na jeho pacientov. ^17-19,35 Napriek tomu však téma nie je zatiaľ dostatočne preskúmaná a stále chýbajú overené riešenia, čo sa týka primárnej a  sekundárnej prevencie.

Výsledky výskumu, ktorý monitoroval výskyt syndrómu vyhorenia u psychiatrov na slovenských psychiatrických klinikách, publikovali autorky Morovicsová, Krajčovičová a Kostovičová v roku 2017. Predchádzajúce štúdie boli zamerané na sledovanie syndrómu vyhorenia u zdravotníckych pracovníkov, kde boli zaradené okrem kategórie lekár aj sestry, laboranti, ošetrovatelia a  sanitári.36 Vo vzťahu k lekárskej profesii šlo o práce parciálneho zamerania, napríklad výskum pracovného stresu u lekárov vo vzťahu k subjektívnemu kariérnemu úspechu.³⁷

Výskumné zistenia

Z výsledkov nášho výskumu vyplýva, že viac ako polovica zúčastnených psychiatrov a psychiatričiek je veľmi emocionálne vyčerpaná, u troch desatín sme zaznamenali vysokú úroveň depersonalizácie a u pätiny veľmi nízke osobné uspokojenie. U väčšiny zúčastnených sme našli aspoň jeden z troch kritických príznakov syndrómu vyhorenia a u desiatich boli všetky dimenzie na kritickej úrovni. Lekári uviedli, že ich trápia najmä ťažkosti so sústredením, pochybnosti o svojich profesionálnych schopnostiach, prežívanie napätia a  vnútorného nepokoja, fyzické vyčerpanie, nedostatok uznania, nechuť pomáhať problémovým pacientom a zúčastňovať sa vzdelávania. V porovnaní s našou predchádzajúcou štúdiou³² sú výsledky o niečo menej znepokojivé. Výskum u  lekárov na slovenských psychiatrických klinikách v roku 2017 potvrdil prítomnosť aspoň jedného z troch kritických príznakov vyhorenia u dvoch tretín súboru a približne šestina participantov vykazovala všetky tri kritické atribúty syndrómu vyhorenia súčasne. Vzhľadom k tomu, že v našich podmienkach sa tejto problematike doposiaľ venovala minimálna pozornosť, môžeme vysloviť iba naše predpoklady príčin zistených skutočností. Jednou z nich môže byť rozdielna návratnosť dotazníkov, ktorou sa zaoberáme v limitoch práce.

V súvislosti s rodom, vekom a dĺžkou praxe sme formulovali otázky, keďže predošlé výskumné zistenia boli nejednoznačné, ba až protichodné.³² Naše zistenia o absencii významných rozdielov sú v zhode s časťou predošlých štúdií, ktoré tiež nezistili rozdielnu úroveň príznakov vyhorenia podľa týchto premenných.^24,25,29 U lekárov vykonávajúcich ústavnú pohotovostnú službu sme predpokladali zvýšené prejavy vyhorenia v súlade s predošlou literatúrou,^30,33 no naša hypotéza sa nepotvrdila. Jedným z vysvetlení absencie individuálnych rozdielov môže byť vyšší vek psychiatričiek oproti pôvodnej štúdii,³² pričom v tomto životnom období už nemusia výraznejšie dominovať povinnosti súvisiace s výchovou detí v školskom veku a zabezpečením rodiny. Ďalej môže ísť o charakter a zameranie pracoviska, konkrétne podmienky na pracovisku, pokiaľ ide o materiálne vybavenie a personálne obsadenie, charakter práce, štýl vedenia, medziľudské vzťahy a interpersonálnu komunikáciu a iné. Týmto a ďalším vysvetleniam a najmä exaktnému porovnaniu výsledkov našich dvoch výskumov sa budeme venovať v nadväzujúcej štúdii. Budeme v nej skúmať aj rozdiely v miere osobného uspokojenia u psychiatrov na jednotlivých pracoviskách, pretože v terajšom výskume sme zistili vyššiu mieru osobného uspokojenia u ambulantných psychiatrov v porovnaní s psychiatrami na oddeleniach. Vo vzťahu k regionálnym rozdielom sme zistili, že lekári pôsobiaci v Bratislave vykazovali významne nižšiu úroveň príznakov vyhorenia v  sociálnej rovine ako lekári pôsobiaci na strednom a východnom Slovensku. Domnievame sa, že jednou z príčin môžu byť ekonomické a iné spoločenské rozdiely medzi regiónmi, čo si však vyžaduje ďalšie sledovanie a analýzu.

Limity a pokračovanie výskumu

K limitom našej štúdie môžeme zaradiť nízku návratnosť dotazníkov, ktorá predstavovala necelú štvrtinu. Túto skutočnosť mohol spôsobiť nízky záujem lekárov a ich neochota zapojiť sa do výskumu, napríklad v dôsledku presýtenia podobnými osloveniami a zvýšených nárokov na administratívne úkony vo všeobecnosti. S návratnosťou súvisí obmedzená možnosť generalizácie zistení, keďže nevieme, nakolko je súbor zúčastnených reprezentatívny vzhľadom na oslovenú populáciu. Mohlo sa, napríklad, stať, že sa do výskumu nezapojili lekári, u ktorých je výskyt symptómov vyhorenia najzávažnejší, čo mohlo byť dôvodom ich rezignovanosti, apatickosti a neochoty participovať.

Zároveň nevieme vylúčiť, i napriek garancii anonymity, odpovede skreslené sociálnou žiaducnosťou. Pri realizácii terajšieho výskumu, vzhľadom k naším ďalším zámerom, sme ponechali rovnaké metódy ako v predchádzajúcej štúdii z  roku 2017, kedy bol predmetom výskumu súbor lekárov z jednotlivých slovenských psychiatrických kliník Súčasťou neboli dotazníky zamerané na skúmanie osobnostných alebo kognitívnych charakteristík a ďalších aspektov, ktoré môžu s výskytom syndrómu vyhorenia súvisieť.

Práve zakomponovanie ďalších premenných je jedným z námetov pre nadväzujúci výskum. Naším najbližším zámerom je však sumarizovať výstupy oboch výskumov, ktoré sme realizovali u lekárov na všetkých pracoviskách, a skúmať profesijnú skupinu psychiatrov ako celok vo vzťahu k dimenziám vyhorenia a individuálnym rozdielom. Pri hľadaní príčin výskytu syndrómu vyhorenia a návrhoch preventívnych opatrení plánujeme zohľadniť rozdielnosť v náročnosti a obsahu pracovných náplní psychiatrov, zameranie pracovísk, konkrétne podmienky pracoviska, charakter práce, a rovnako aj národné a kultúrne odlišnosti.

ZÁVER

V rámci nášho výskumu sme zistili prítomnosť aspoň jedného z príznakov vyhorenia u viac ako polovice zúčastnených lekárov na psychiatrických oddeleniach a v ambulanciách na Slovensku. Na rozdiel od predošlej štúdie s  lekármi z psychiatrických kliník sme nenašli zásadné rozdiely podľa rodu, veku, dĺžky praxe, či vykonávania ústavnej pohotovostnej služby. Miera príznakov vyhorenia v sociálnej rovine však bola v jednotlivých regiónoch rozdielna a  úroveň osobného uspokojenia sa líšila podľa typu pracoviska.

Aj keď výsledky nie sú tak alarmujúce ako v predošlej štúdii z roku 2017, výzvou zostáva aktívne využívanie preventívnych opatrení v klinickej praxi. Pri prevencii syndrómu vyhorenia u lekárov na psychiatrických pracoviskách je kľúčové aktívne využívanie protektívnych faktorov, ktoré môžeme identifikovať u jednotlivcov aj zamestnávateľa. Zaraďujeme k nim napríklad podporné vzťahy zo strany zamestnávateľa, ako je budovanie komunity a dobrých interpersonálnych vzťahov, podpora vzdelávania, zabezpečenie akademických aktivít, hľadanie nových výziev k zmene a ďalšie. Pozornosť je potrebné venovať aj využívaniu vlastných možností, zmenám v zaužívaných postupoch, rozvoju copingových stratégií, venovaniu sa extrakurikálnym záujmom, relaxácii, dostatočne dlhej dovolenke a ďalším.^2,35

Poďakovanie

Na tomto mieste chceme vyjadriť vďaku všetkým lekárom, ktorí pracujú na psychiatrických oddeleniach a v ambulanciách na Slovensku, za ich ochotu a  účasť, bez ktorej by výskum nebolo možné zrealizovať.

LITERATÚRA

• 1. De Silva P, Hewage C, Fonseka P. Burnout: an emerging occupational health problem. Galle Medical Journal 2009; 14(1): 52-55.
• 2. Maslach C, Letter MR Understanding the burnout experience: recent research and its implications for psychiatry. World Psychiatry 2016; 15 (2): 103-111.
• 3. Kebza V, Šolcová I. Syndróm vyhorení. Praha: Statní zdravotní ústav 2003: 23.
• 4. Morovicsová E et al. Komunikácia v medicíne. Bratislava: Univerzita Komenského 2014: 212.
• 5. Haškovcová H. Thanatologie. Praha: Galén 2007: 244.
• 6. Rush M. Syndróm vyhorení. Praha: Návrat domu 2003: 129.
• 7. Marine A, Ruotsalainen J, Serra C, Verbeek J. Preventing occupational stress in healthcare workers. Cochrane Database of Systematic Reviews 2006; 18 (4): CD002892.
• 8. Maslach C, Jackson SE. Mašiach Burnout Inventory - Human Services Survey (MBI-HSS). In: Maslach C, Jackson SE, Letter MP (eds). MBI Manual (3rd ed.). Palo Alto: CA: Consulting Psychologists Press 1996: 191-218.
• 9. Demerouti E, Bakker AB, Vardakou I, Kantas A. The convergent validity of two burnout instruments: A multitrait-multimethod analysis. European Journal of Psychological Assessment 2003; 19 (1): 12-23.
• 10. Kristensen TS, Borrttz M, Villadsen E, Christensen KB. The Copenhagen Burnout Inventory: A new tool for the assessment of burnout. Work & Stress 2005; 19 (3): 192-207.
• 11. Maslach C, Schaufeli WB. Historical and conceptual development of burnout. In: Schaufeli WB, Malaach C, Marek T, eds. Series in applied psychology: Social issues and questions. Professional burnout: Recent developments in theory and research. Philadelphia, PA, US: Taylor & Francis 1993: 1-16.
• 12. Hosák L, Hosáková J, Čermáková E. Syndróm profesionálního vyhorení zdravotníckych pracovníku. Psychiatrie pro praxi 2005; 6 (4): 205-206.
• 13. Kumar S. Burnout and psychiatrists: what do we know and where to from here? Epidemiology and Psychiatric Sciences 2011; 20 (4): 295-301.
• 14. Nešpor K. Prevence profesionálního stresu a syndrómu vyhorení. Medicína pro praxi 2007; 4 (9): 371-373.
• 15. O´Connor K, Muller Neff D, Pitman S. Burnout in mental health professionals: A systematic review and meta-analysis of prevalence and determinants. European Psychiatry 2018; 53: 74-99.
• 16. Morovicsová E. Syndróm vyhorenia a možnosti jeho prevencie. Psychiatria pre prax 2016; 17 (4): 153-156.
• 17. McTiernan K, McDonald N. Occupational stressors, burnout and coping strategies between hospital and community psychiatric nurses in a Dublin region. Journal of Psychiatric and Mental Health Nursing 2015; 22 (3): 208-218.
• 18. Barnett RC, Brennan RT, Gareis KG A closer look at the measurement of burnout. Journal of Applied Behavioral Research 1999; 4 (2): 65-78.
• 19. Wood BD, Killion JB. Burnout among healthcare professionals. Radiology Management 2007; 29 (6): 30-34.
• 20. Bressi C, Porcellana M, Gambini O et al. Burnout among psychiatrists in Milan: A Multicenter Survey. Psychiatric Services 2009; 60 (7): 985-988.
• 21. Fothergill A, Edwards D, Burnard P. Stress, burnout, coping and stress management in psychiatrists: findings from a systematic review. International Journal of Social Psychiatry 2004; 50 (1): 54-65.
• 22. Honzák R. Burnout u personálu psychiatrické léčebny Horní Beřkovice. PSYCHOSOM 2009; 7 (2): 76-93.
• 23. Kumar S. Burnout in psychiatrists. World Psychiatry 2007; 6 (3): 186-189.
• 24. Guthrie E, Tattan T, Williams E, Black D, Bacliocotti H. Sources of stress, psychological distress and burnout in psychiatrists. Psychiatric Bulletin 1999; 23 (4): 207-212.
• 25. Korkeila JA, Töyry S, Kumpulainen K et al. Burnout and self-perceived health among Finnish psychiatrists and child psychiatrists: a national survey. Scandinavian Journal of Public Health 2003; 31 (2): 85-91.
• 26. Snibbe JR, Radcliffe T, Weisberger C, Richards M, Kelly J. Burnout among primary care physicians and mental health professionals in a managed health care setting. Psychological Reports 1989; 65 (3): 775-780.
• 27. Ghorpade J, Lackritz J, Singh G. Personality as a moderator of the relationship between role conflict, role ambiguity, and burnout. Journal of Applied Social Psychology 2011; 41 (6): 1275-1298.
• 28. Langelaan S, Bakker AB, van Doornen LJP, Schaufeli WB. Burnout and work engagement: Do individual differences make a difference? Personality and Individual Differences 2006; 40 (3): 521-532.
• 29. Ashkar K, Romani M, Musharrafieh U, Chaaya M. Prevalence of burnout syndrome among medical residents: experience of a developing country. Postgraduate Medical Journal 2010; 86 (1015): 266-271.
• 30. Ozyurt A, Hayran O, Sur H. Predictors of burnout and job satisfaction among Turkish physicians. QJM: An International Journal of Medicine 2006; 99 (3): 161-169.
• 31. Ptáček R, Raboch J. Diagnóza českého zdravotnictví - Z73.0? Stres a  vyhoření lékařů českých. Tempus Medicoram 2013; 22 (9): 3-9.
• 32. Morovicsová E, Krajčovičová D, Kostovičová L. Výskyt syndrómu vyhorenia u  lekárov na psychiatrických klinikách na Slovensku. Čes a slov Psychiat 2017; 113 (5): 203-210.
• 33. Goldberg R, Boss RW, Chan L et al. Burnout and its correlates in emergency physicians: four years´ experience with a wellness booth. Academic Emergency Medicine 1996; 3 (12): 1156-1164.
• 34. Henning C, Keller G. Antistresový program pro učitele: projevy, příčiny a  způsoby překonaní stresu z povolání. Praha: Portál 1996: 99.
• 35. Fischer J, Kumar S, Hatcher S. What makes psychiatry such a stressful profession? A qualitative study. Australasian Psychiatry 2007; 15 (5): 417-421.
• 36. Mažgútová A. Verejno-zdravotnicky význam psychických porúch pri profesionálnej záťaži. Martin: Univerzita Komenského 2011: 149.
• 37. Haleková G, Žilková I. Subjektívny kariérny úspech lekárov v súvislosti s  pracovným stresom a inými determinantmi. E-psychologie 2016; 10 (1): 34-45.

---

Celá stať v dokumentu PDF

Čes a slov Psychiatr 2018;114(6): 237 -243

Zpět